Sumec západný
BIOLÓGIA SUMCA
Sumce pôsobia na prvý pohľad pomerne neohrabane a je takmer nemožné pomýliť si ich s iným druhom ryby. Táto poverami a hrôzostrašnými príbehmi opradená ryba nedá spávať mnohým priaznivcom Petrovho cechu. Veď uloviť pätdesiat či viac kilogramovú rybu je životným zážitkom a mnohý z nás by ho nevymenili za nič na svete. Títo impozantný dravci dostali do vienka od prírody ohromný potenciál. Pri daných rozmeroch dospelé jedince vlastne okrem človeka nemajú žiadneho potenciálneho nepriatela.
PRÍBUZENSTVO A VÝSKYT
Vedci zahŕňajú 30 rodov rýb medzi čeľaď sumcovitých (Siluridae). Tvoria ich asi 2 200 prevažne sladkovodných druhov sumcov. Extrémne sa líšia čo do maximálnej veľkosti a spôsobom života. Pravé sumce (Siluridae) zarybňujú deviatimi druhmi najväčšiu časť Europy a Azie. V samotnej Európe je z nich pôvodne udomácnený len jeden rod s dvomi druhmi: sumec veľký (Silurus glanis) a sumec Aristotelov (Silurus aristotelis). Ten sa však vyskytuje len v južnom Grécku. Na rozdiel od svojho príbuzného má sumec Aristotelov na dolnej čeľusti iba dva fúzy. Aj svojou maximálnou dĺžkou dva metre nedosahuje veľkosť sumca veľkého.
Oblasť prirodzeného výskytu sumca veľkého sa rozkladá cez strednú a východnú Európu až do západnej Ázie a v priebehu tohto storočia sa chovateľskými opatreniami značne zmenila. Pred niekoľkými storočiami sa tento dravec ešte nevyskytoval v Anglicku, Nórsku, Francúzsku, Švajčiarsku, na Pyrenejskom polostrove, v Taliansku, na západnom Balkáne, ani v Nemecku na strednom a dolnom Rýne.
Dnes sídli sumec v európskych vodách, dokonca i v nórskych a švédskych až k 60.stupňom severnej šírky. V južnom Fínsku sa s jednotlivcami stretávame vo Fínskom zálive, určitý stav sumcov vykazuje tiež Narevský záliv, jazera Ladoga, Onega a Ilmenské v Rusku. Väčšie sumce nachádzame príležitostne tiež v brakickej vode v Baltickom zálive, pretože dobre znášajú obsah soli až do 14 promile.
V južnom Švédsku bol zaznamenaný iba malý výskyt, rovnako ako na juhu Britských ostrovov. Na juhozápade Európy je hranicou výskytu sumca systém rieky Ebro v Španielsku, ktorý je jednou z najlepších sumcových vôd v Európe. Francúzsko so svojimi riekami Rhônou a Saônou disponuje tiež veľmi dobrým stavom sumcov.
Taliansko s riekou Pád a bývalá Juhoslávia, predovšetkým priehrada Vransko, sú „baštou“ sumcov v južnej Európe. Rovnako aj z Turecka sú hlásené vynikajúce úlovky sumcov.
Takisto v riečnych systémoch vlievajúcich sa do Čierneho mora (Dunaj, Dnester, Dneper), do Aralského jazera (Amudarja, Syrdarja), do Azovského mora (Don) a do Kaspického jazera (Volga, Ural, Emba) sa môžeme stretnúť so sumcom vo veľkom počte. Na východe siaha jeho výskyt až do Mongolska, ktoré je ním dobre zarybnené.
Okrem sumca veľkého usídlili sa v mnohých vodách Európy dva jeho ďalší, i keď dosť vzdialení príbuzní: sumček čierny (Ictalurus melas) a sumček americký (Ictalurus nebulosus). Pochádzajú zo Severnej Ameriky a udomácnili sa tu asi pred 100 rokmi. Od sumca veľkého sú relatívne ľahko rozpoznateľní. Na rozdiel od neho majú na chrbte pred chvostovou plutvou malú tukovú plutvičku a okrem toho štyri páry fúzov na hlave.
STAVBA TELA A RAST
Sumec je dravá ryba, ktorá žije na dne, je aktívny za súmraku a v noci a vykazuje celý rad zvláštnych znakov. Mohutné telo je rozčlenené na širokú plochú hlavu, krátky guľatý trup a dlhú, bočne stlačenú chvostovú plutvu. Dĺžkový pomer hlavy, trupu a chvostovej časti je 5:7:18. Koža sumca je bez šupín. Sfarbenie sumca je prispôsobené prostrediu v ktorom žije a silne sa líši. Chrbát môže byť olivovo zelený, modro-čierny, silne fialový alebo dohneda. Žltobiele boky sú nejasne mramorované. Smerom k bruchu je sfarbenie jednotne šedo až žltobiele. Niekedy sa vyskytujú medzi sumcami anomálie ako albínia a tiež zlatá mutácia.
Nielen tvar tela, ale i veľkosť a poloha plutiev naznačuje, že sumec žije prevažne na dne. Mohutné prsné plutvy sú umiestnené bezprostredne za skrelami a siahajú až k základom podstatne menších brušných plutiev. Najdlhšia je análna plutva, zaberajúca asi 58 percent celkovej dĺžky tela. Tiahne sa od análneho otvoru až ku chvostovej plutve, na ktorú tesne nadväzuje, avšak s ňou nie je zrastená. Chvostová plutva nie je príliš veľká, je zaoblená a na konci akoby zrezaná. Veľmi malá chrbtová plutva je na konci prvej tretiny tela.
Široká tlama osadená strúhadlovitými zubami a vysunutá dolná čeľusť sú jasnými znakmi dravca. Krátke, dozadu sklonené struhadlovité zuby tvoria štyri až päť radov na spodnej čeľusti, dva rady na hornej čeľusti a na prednej časti radlicového výrastku. Čím je sumec starší, tým viac spodná čelusť prerastá hornú.
Na hornej čeľusti sú tiež dva extrémne dlhé vláknité fúzy. Sumec nimi môže cielene pohybovať, na rozdiel od štyroch kratších na dolnej čeľusti aby nimi skúmal bližšie okolie. Všetkých šesť fúzov obsahujú zmyslové výrastky, ktoré majú funkciu chuťových orgánov. Tie smerom k špičke hustnú. V jednej rovine s dlhými fúzmi ležia predné nosné otvory, vystupujúce v tvare trubičiek. Tesne za nimi sú zadné nosné otvory, respektívne čuchové dierky. Sú úplne pokryté kožou. Drobné, málo funkčné oči sú umiestnené nad ústnymi kútikmi.
Sumec je po vyze najväčší druh sladkovodnej ryby, ktorý dosahuje tiež najvyšší vek v celej oblasti svojho rozšírenia. Presné údaje o jeho maximálnej veľkosti sú však sporadické a neisté. V Dnepry boli napríklad ulovené exempláre s váhou 320 kilogramov, v Tise sumce dlhé až 3,5 metra. Spoľahlivé údaje veku týchto rýb uvádzajú vek 20 rokov, pri ktorom dosiahli v rôznych vodách dĺžku 1,65 až 2,27 metrov. Najvyšší vek, ktorý by mohol sumec dosiahnuť, je snáď vyše 80 rokov. Na rozdiel od iných druhov rýb, sumec rastie počas celého svojho života.
Samčeky rastú o niečo rýchlejšie ako ikernačky. Dôležitý vplyv na stráviteľnosť potravy a rast má hlavne teplota vody. Od 22 stupňov stúpajú obidve hodnoty skokom. Optimálna teplota je 25 stupňov. Dĺžku 50 centimetrov dosahujú sumce behom dvoch až piatich rokov, 100 centimetrov od piatich do deviatich rokov, 150 centimetrov behom deviatich až 16 rokov a 200 centimetrov najskôr po 16 rokoch. Ročný prírastok klesá so stúpajúcim vekom.
VNÚTORNÉ ORGÁNY
Legenda:
1 plávací mechúr
2 ľadviny
3 srdce
4 žlč
5 slinivka
6 slezina
7 žalúdok
8 črevo
9 pohlavná žlaza
Svalovitý pažerák spája ústnu dutinu s vakovitým žalúdkom. Aj pažerák, aj žalúdok sú veľmi roztiahnuteľné , čo umožňuje sumcovi pohlcovanie aj veľkých kusov koristi.
Malá rada:
Niekedy sa nám pri zdolávaní môže stať, že sumec tento vak ¨ vyvráti ¨. Nič nieje stratené a pre záchranu života krásnej ryby stačí obetovať pár škrabancov na ruke. Jednoducho doširoka roztvoríme tlamu a opatrne sumcovi vak zasunieme späť cez pažerák. Potom by sa nám mal sumec bez problémov rozplávať.
Vstup do žalúdka i výstup z neho sú uzatvorené klapkami. V žalúdku prebieha prvý stupeň trávenia vylučovaním kyseliny soľnej a pepsínu. Na tento orgán nadväzuje črevo, spočívajúce v tvare troch pozdĺžnych závitov v brušnej dutine a končiace u análneho otvoru.
Pečeň je veľká a je rozčlenená na tri rôzne veľké laloky. Sú rozložené pozdĺž vzduchového mechúra a pokrývajú čiastočne pažerák, žalúdok a črevo. Žlčník vyúsťuje tesne za žalúdkom. Ľadviny sú umiestnené na konci brušnej dutiny pod chrbtom a smerujú dopredu k plávaciemu mechúru. Sú silne rozvetvené a spájajú sa do jedného močovodu, ústiaceho do močového mechúra.
Plávací mechúr je nápadne dlhý a veľký (cez 80 percent brušnej dutiny) a líši sa tiež tvarom od plávacieho mechúra iných druhov rýb. Má prepážku, ktorá je pomerne dobre rozpoznateľná ako pozdĺžná ryha na hornej a dolnej stene i na vnútornej strane mechúra. Asi v polovici dĺžky je na spodnej strane trubička, spájajúca mechúr s pažerákom a Weberovým orgánom. Zadná časť plávacieho mechúra je pripevnená na pečeni.
Okrem podpory sluchu sú hlavnými úlohami plávacieho mechúra regulácia vztlaku ryby a vnímanie tlaku vzduchu, ktorý do značnej miery ovplyvňuje prijímanie potravy a trenie sumcov. Nízky tlak vzduchu urýchľuje pohybovú aktivitu a vedie k zvýšenému prijímaniu potravy. Tiež trenie prebieha pri nízkom atmosferickom tlaku, spravidla počas búrky.
V zadnej časti brušnej dutiny medzi vzduchovým mechúrom, ľadvinami a črevom sú umiestnené relatívne malé pohlavné orgány. Napríklad u dospelého sumca s váhou šesť až desať kilogramov tvoria iba asi deväť až pätnásť percent telesnej váhy.
Srdce s hlavnou a prednou komorou čerpá krv sumca jednoduchým obehom. Jeho krv obsahuje 35 až 38 percent hemoglobínu. Z toho vyplýva, že je sumec schopný racionálne využívať i malé množstvá kyslíka. Tiež koža sumca je schopná prijímať kyslík a vylučovať oxid uhličitý. Táto schopnosť vzrastá so stúpajúcou teplotou vody. Tým sa tiež dá vysvetliť, prečo sumec patrí medzi odolné ryby a môže prežívať i v ťažkých životných podmienkach.
ROZMNOŽOVANIE A VÝVOJ
Samci pohlavne dospievajú už v treťom roku života, ikernačky až vo veku štyroch rokov. V prírodných podmienkach závisí doba trenia od rôznych faktorov. Pritom hrajú dôležitú úlohu teplota vody a zabezpečovanie potravy. Ďalej sa mliečaci a ikernačky rozoznávajú podľa vonkajších znakov, najzreteľnejšie podľa veľkosti a tvaru pohlavnej bradavky. Tá je u mliečakov väčšia, širšia a pri pohľade z boku silnejšie vystúpená, často je tiež intenzívnejšie prekrvená a tým i červenšia.
Ťah k treniskám nastáva, keď teplota dosiahne teplotu 18 až 20 stupňov Celzia. Sumec potom vyhľadáva pre rozmnožovanie husto zarastené miesta blízko pri brehu, podomleté pobrežné úseky s obnaženými koreňmi jelši alebo vŕb, zaplavené lúky alebo lužné lesy.
Pred samotným aktom trenia pripravuje samček tzv. hniezdo. Dáva pritom prednosť jemným vŕbovým a jelšovým koreňom, visiacim volne do vody. Nárazy chvosta očistia tieto miesta od bahna a ostatného „neporiadku“. Potom nasleduje kopulačná predohra. U sumcov sa ľahko spozná. Príslušníci oboch pohlaví plávajú pred spárením tesne pod hladinou. Pritom samček prenasleduje samičku. Vlastné trenie prebieha najčastejšie vo večerných hodinách, kedy je teplota vody okolo 20 až 23 stupňov Celzia. Priebeh trenianje nasledujúci:
Mliečak naháňa ikernačku okolo hniezda a naráža tlamou do jej brucha. Pritom podplaváva samičku a nadvihuje ju. Nad hniezdom sa mliečak vinie okolo ikerníčky. Tá sa potom potopí ku dnu, aby nakládla ikry. Sumčie ikry sú tri až štyri milimetre veľké. Ich počet sa pohybuje medzi 10 000 až 30 000 kusov na kilogram telesnej váhy samičky. Absolútny počet je 15 000 až 700 000 kusov na ikernačku. Ikry silne lepia a často sa vytvárajú chuchvalce.
Tieto slabo nažltnuté vajíčka sú potom okamžite samčím mliečom oplodňované. Trenie sa niekoľkokrát opakuje v priebehu až dvoch hodín a je behom tejto doby sprevádzané veľkým hlukom a šplechotom. Po vytrení zostáva samček pri hniezde, aby chránil ikry a mávaním chvostovej plutvy im privádzal čerstvú vodu a zabezpečoval tak zásobovanie kyslíkom, dokiaľ sa nevyliahne plôdik.
Aj napriek tomu z pomerne veľkého počtu ikier dospieva v prírodných podmienkach len malé percento. Splesnivením a nedostatkom kyslíka uprostred chumáčov predčasne umiera najväčší počet ikier. Tiež keď teplota vody klesne pod 13 stupňov Celzia nemajú ikry žiadnu šancu na ďalší vývoj.
Ak sa však pohybujú teploty medzi 23 až 25 stupňami Celzia, vykľujú sa mladé sumce už počas dvoch alebo troch dní. Plod so žĺtkovým vačkom, dlhý približne sedem milimetrov, je veľmi citlivý na svetlo a teplo. Pôsobením priameho slnečného svetla a pri teplote vody pod 13 stupňov Celzia umiera. Po dvoch až troch dňoch sa začína plod aktívne pohybovať a vyhľadávať si možnosti úkrytu. Zhromažďuje sa v najtemnejších kútoch hniezda, kde sa najskôr pevne prichytí lepkavými žľazami, umiestnenými na hlave. Po siedmych dňoch začína sumčí plod – pri teplote vody medzi 22 až 24 stupňami Celzia – aktívne plávať, napĺňať plávací mechúr a prijímať potravu. Požiera planktónové organizmy a larvy hmyzu, červy, ráčky, mušličky, malé plže a ostatné bezobratlé živočíchy, žijúce na vodných rastlinách, až do veľkosti dvoch milimetrov.
Po desiatich dňoch je žĺtkový vačok úplne strávený a plod sa už podobá dospelej rybe. Nevyvinuté zostávajú ešte brušné plutvy a chvostová plutva, ktoré sú rozpoznateľné až po 20 dňoch života. Ďalší rast a vývoj závisí od mnohých faktorov. Zvlášť dôležitá je pritom teplota vody s dostatočným prívodom kyslíka a ponuka potravy. Ak je potrava k dispozícii v bohatom množstve, rastú mladé sumce rýchlo, avšak rozdielne, a vyspelejšie exempláre s dĺžkou štyroch až piatich centimetrov prispievajú svojim kanibalizmom ešte viac k redukovaniu počtu prežívajúcich jedincov. Po uplynutí prvého roku života prechádzajú sumce v stále väčšej miere na rybiu potravu.
a/ Vačkový plôdik sumca
b/ Plôdik s čiastočne stráveným žĺtkovým vakom
c/ Plôdik so stráveným žĺtkovým vakom
ZMYSLOVÉ FUNKCIE
Od zmyslových orgánov na hlave je možné odvodiť spôsob života sumca. Cez deň žije tento svojrázny dravec v úkryte a za potravou sa vydáva až v noci, a to i v plytkých oblastiach. Pritom spravidla pláva blízko dna. V okamihu keď sa fúzy alebo predná časť tela dotknú vhodnej koristi, zaútočí cielene a bleskurýchlo.
Ako takmer u všetkých dravých rýb, ktoré sú aktívne v noci alebo za súmraku hrá zrak pri úspešných výpravách za korisťou druhoradú úlohu. Preto sú tiež oči sumca, umiestnené tesne nad kútikmi tlamy, v porovnaní s veľkosťou hlavy doslova smiešne. I keď samotné oko je konštruované ako u väčšiny ostatných druhov rýb, je výkonnosť sumčieho zraku veľmi malá. Dravec to kompenzuje skvelo uspôsobeným hmatom a na rybu neobyčajne výkonným čuchom a sluchom.
Sluchové ústroje, takzvaný labyrint, je umiestnený vo vnútri lebečných kostí. Cez Weberov orgán a vzduchovú spojnicu existuje spojenie so vzduchovým mechúrom. Tento skutočne komplikovaný orgán, nazvaný po svojom objaviteľovi, sa skladá z reťazí kostičiek. Vznikol v priebehu vývoja zmenou prvých troch stavcov za hlavou.
Pri vnímaní zvuku zosilňuje značne veľký plávací mechúr ako rezonančný priestor akustické signály a Weberove kostičky prenášajú tieto vibrácie do vlastného sluchového orgánu. Plávací mechúr tak prispieva rozhodujúcim spôsobom k vynikajúcemu fungovaniu sluchu, umožňujúcemu sumcovi akustickú orientáciu i na väčšie vzdialenosti. Pri pokusoch v akváriách sa potvrdili sluchové schopnosti sumca, pretože tieto ryby si relatívne ľahko zvykli na rôzne vábivé tóny, a tiež skúsenosti rybárov pri používaní vábničky nesvedčia nijak o opaku.
Najdôležitejšou orientačnou pomôckou na blízku vzdialenosť je pre sumca hmat. Príslušné zmyslové bunky sú rozmiestnené v koži na celom tele, najmä sú však koncentrované u prsných a brušných plutiev, ako i na chrbtovej plutve. Pre ulovenie koristi je ešte dôležitejší zhluk hmatových a chuťových buniek na koncoch fúzov. Pri vyhľadávaní potravy alebo pri hroziacom nebezpečenstve vysunie sumec dlhé fúzie vlákna ako antény a reaguje na predmety až v okamihu, keď sa k nim fúzy bezprostredne približujú. Ďalšie zmyslové výrastky sú v ústnej dutine a na hlave.
Dobre uspôsobený je tiež orgán bočných čiar. Hrá, rovnako ako u ostatných druhov rýb, veľmi dôležitú úlohu. Týmto orgánom vníma sumec i nepatrný otras vo vode i na brehu, na ktorý nasleduje okamžitá reakcia ryby.
Charakteristika sumca...
